KEĎ DÁVAŠ ALMUŽNU...

            Asi každý z nás sa stretol s prípadom, keď žobrák zneužil ľudskú dobrotu alebo naivitu. Zvlášť sa to stáva vo veľkých mestách. Veľa by o tom vedeli rozprávať i kňazi a rehoľníci. Na ich dvere denne zabúcha niekoľko ľudí, ktorým vraj ušiel vlak alebo ich vraj vykradli a oni nemajú peniaze ani na to najnutnejšie, či tak podobne.
            Zároveň však všetci dobre vieme, že nie všetci žobráci sú alkoholici a podvodníci, že nie všetci bezdomovci  sú bez domova preto, lebo im to tak vyhovuje, že nie všetci nezamestnaní sú bez práce len preto, lebo sú leniví pracovať. Práve tak nemožno zovšeobecňovať a tvrdiť, že všetky dobročinné fondy sú čiernou dierou, kde nenávratne miznú peniaze štedrých darcov skôr, ako by sa dostali ku skutočne odkázaným na pomoc.
            Niekedy, žiaľ, radi používame uvedené polopravdy na ospravedlnenie svojho sebectva a tvrdosti srdca. Často sa totiž i medzi kresťanmi stáva, že chudobní dokážu byť štedrí, kým dobre situovaní žijú v ustavičnom pocite, že nemajú na rozdávanie.
            Určite nie je správne pre svoje pokojné svedomie dať každému, kto natiahne ruku alebo nám pošle poukážku. S chudobou je to tak trochu ako s fyzickou bolesťou: nie vždy najviac trpí ten, kto najviac kričí. Zakaždým však, keď niekomu nedám, možno iba preto, lebo ho nepoznám, by som sa mal zamyslieť nad tým, kedy som naposledy pomohol niekomu, koho poznám a o kom viem, že je v núdzi. A hlavne ak vidím, ako statočne bojuje s nepriaznivými okolnosťami svojho života.

                                                                         (zdroj: Katarína Lachmanová, O milosrdenstve)